Otvorenie výstavy je v pondelok 6. februára 2012 o 17.00 hodine vo foyeri KSC Fontána.

Návrhy revitalizácie ostrova budú opäť prístupné verejnosti. Po októbrovej prezentácii na Kolonádovom moste si ich bude môcť opäť pozrieť každý vo foyeri kina Fontána.

 Výstavu súťažných návrhov otvoria 6. februára o 17.00 h. „Všetkých srdečne pozývame aj na diskusiu,“ povedala za organizátorov Eva Wernerová: „Radi by sme výstavu doplnili o možnosť hlasovať o jednotlivých návrhoch a dopĺňať nápady.“

O najlepšom riešení budúcnosti Lida rozhodovali ľudia už v októbri. Najviac – 72 hlasov získala vízia Lida od študentiek z Nitry. Porote sa najviac pozdával návrh od študentiek študentky Fakulty architektúry STU. Prednostka mestského úradu Denisa Bartošová vtedy pripustila, že v prípade realizácie sa môžu jednotlivé návrhy kombinovať.

Prezentácia návrhov, ktorá začína v pondelok 6. februára má byť pokračovaním diskusie na tému ako skrášliť ostrov Lido. Každý, kto sa jej chce zúčastniť je o 17.00 h vo foyeri kina Fontána vítaný.

Hoci vieme, že obraz je obraz a slovo je slovo, vždy sa usilujeme ozrejmiť maliarovo či sochárovo vizuálne posolstvo slovom, Lebo ono je nám najbližšie a bolo na počiatku. A bolo aj hudbou, ktorá nám znela od kolísky.

Stano Trepač, o ktorom som pred niekoľkými rokmi napísal, že je maliar, ktorý nerád pomenúva obrazy slovami, je zvláštny introvert. Nech mu to slúži ku cti. Nerád hovorieva aj o svojich obrazoch, ktoré s o to väčším zanietením maľuje. Nečudujem sa. Umelec, ktorý prešiel takou vážnou disciplínou ako je reštaurátorstvo, vie, čo je umenie, dotýkal sa histórie a vie, akú má cenu. Je to niečo podobné ako si váži korunu (Sk) ten, kto musí na ňu tvrdo pracovať A neraz si ju vážia najviac tí, ktorí vedia najviac pracovať. Maľba je Stanova koruna i devíza. Ako introvert sa prepracoval do svojho ponímania sveta, v ktorom vedie dialóg s mystikou, históriou, ale aj nedávnou súčasnosťou, vývrtkami života, ktoré každého z nás stretávajú, aj keď si to neraz nechceme priznať.

Vedel by som si ho predstaviť aj ako kláštorného maliara. Alebo reštaurátora náboženských aj civilných obrazov, lúštiteľa týchto krížoviek. ktoré nie sú tuctovo prístupné bežným ľuďom, lebo kto ešte má v rukách ceruzku, pero či štetec, neznamená, že vie maľovať. Stano Trepač to vie. Samozrejme, že nie je jediný. Ale je svojský, nie je epigón, maľuje si aj za cenu toho, že ho vždy nemusia pochopiť. Ale ako ťažko chápu mnohí iného. keď nevedia pochopiť najbližšieho? Umenie nikdy nebolo o tom, aby ho každý pochopil. Chyba je na strane divákov, ktorí vyhlasujú, že ich to neoslovuje. Ale neoslovuje už storočia človeka v kresťanskom svete Agnus Dei, baránok boží? Neskláňa sa k nemu s pokorou a túžbou po očiste? Neoslovuje ho oltár, stôl, ako symbol. kde sa stretáva rodina, priatelia? Znovu a znovu sa treba vracať do vrstiev pamäti a dolovať.
Nielen uhlie, vyťažené z hlbín Zeme nás zohrieva.
Aj pamäť nás hreje a „reštaurátor ľudskej pamäti ako ho nazval Ľudo Petránsky ml. je stále prítomný a ohlasuje sa výstavami v hlavnom meste SR, ale aj vo väčšom okruhu, lebo vie, že keď‘ nejde Mohamed k hore, ide hora k Mohamedovi. A vystavovať tak trochu znamená aj vystatovať sa talentom.
Už starí Gréci vedeli, že talent je platidlo. Teda cennosť.

Rudolf Čižmárik

http://www.artrelax.sk/art/portret.htm